38:12
Caesar
51,1 tis.
Katolícká omša v Mombachu Nemecko "Narrenlob" 2014 Časť 1 z 2: Naš katolíc. Pastor, Gottfried Keindl pozval k omši "Narrenlob". Táto pozvánka bola zaslaná podnikom všetky Mombacher zovretie noc, …Viac
Katolícká omša v Mombachu Nemecko "Narrenlob" 2014

Časť 1 z 2: Naš katolíc. Pastor, Gottfried Keindl pozval k omši "Narrenlob". Táto pozvánka bola zaslaná podnikom všetky Mombacher zovretie noc, záhrada, hudobny zbor a ujal bláznivé delegácie. S týmto "Narrenlob" začal pre nás Mombacher haly Fassenacht 2014. Dátum a miesto konania: sobota 11.januára 2014, 10:00 hodín, v Sacred Heart cirkvi, 65 Main Street, Mombacho.
Pokračovanie v časti 2 2: www.youtube.com/watch
ľubica
Zbožnosť, bázeň a úcta k Bohu je preč. Hudba, hluk, bubny, tanec, vreskot, skákanie - to je obraz inej viery ako je katolícka - viera new age schovaná pod katolícky plášť...
NOM sektor - prepadávame sa hlbšie a hlbšie
Caesar
Don Divo Barsotti, an Italian priest, www.youtube.com/watch theologian, mystic, who died in a reputation for holiness and facing the beatification process, and in 1971, was a preacher of the papal Lenten retreat, he uttered the words that characterize the extraordinary nature and conciseness the roots of the prevailing crisis of the Church:
"I am dismayed by the council, the flood of documents …Viac
Don Divo Barsotti, an Italian priest, www.youtube.com/watch theologian, mystic, who died in a reputation for holiness and facing the beatification process, and in 1971, was a preacher of the papal Lenten retreat, he uttered the words that characterize the extraordinary nature and conciseness the roots of the prevailing crisis of the Church:

"I am dismayed by the council, the flood of documents whose length and often their speech mi inspire terror. These are documents that bear witness to human self-confidence more than the simple strength of faith. Above me was outraged negotiations theologians.

The council and the supreme power of the Magisterium are justified only situation first necessity. It is not present, the anxiety-inducing state of the Church precisely the result of carelessness with which he has allowed the council to address the challenge of the Lord and submit to test it? He might be forced God to speak, even though there's no need not be the highest? Not so? To the Council was justified in order to chart a requirement, it is necessary to restore everything, it was necessary to say that everything went wrong, and if it does not come from bishops, theologians Then from.

Nothing opovážlivějšího me to be against God's holiness than arrogance clergy, who are his pride, which is only the devil, believes he can manipulate the truth, he imagines that he renews the Church and saves the world without renew itself. Throughout church history there is nothing that could be compared with the last council, which episcopate believed that without a commitment to holiness can restore everything just by listening to his pride, and quite obviously in conflict with the law of the gospel that saves us to believing that Christ's humanity was an instrument of omnipotence Love that saves through his death. "
Caesar
Don Divo Barsotti, ein italienischer Priester, www.youtube.com/watch Theologen, Mystiker, der in einem Ruf der Heiligkeit und mit Blick auf den Seligsprechungsprozess gestorben, und im Jahr 1971 war ein Prediger des päpstlichen Fasten Rückzug, die Worte, die die außergewöhnliche Natur und Prägnanz kenn stieß er die Wurzeln der aktuellen Krise der Kirche:
"Ich bin vom Rat bestürzt, die Flut der …Viac
Don Divo Barsotti, ein italienischer Priester, www.youtube.com/watch Theologen, Mystiker, der in einem Ruf der Heiligkeit und mit Blick auf den Seligsprechungsprozess gestorben, und im Jahr 1971 war ein Prediger des päpstlichen Fasten Rückzug, die Worte, die die außergewöhnliche Natur und Prägnanz kenn stieß er die Wurzeln der aktuellen Krise der Kirche:

"Ich bin vom Rat bestürzt, die Flut der Dokumente, deren Länge und oft ihre Rede mi inspirieren Terror. Es handelt sich um Dokumente, die Zeugen der menschlichen Selbstvertrauen mehr als die einfache Kraft des Glaubens zu tragen. Über mir war empört Verhandlungen Theologen.

Der Rat und die höchste Macht des Lehramtes sind nur gerechtfertigt Situation erste Notwendigkeit. Es ist nicht vorhanden, mit beunruhigenden Zustand der Kirche gerade die Folge von Nachlässigkeit, mit der er hat es der Rat, um die Herausforderung des Herrn befassen und legt es zu testen? Er könnte Gott gezwungen sein, zu sprechen, auch wenn es keine Notwendigkeit nicht die höchste sein? Nicht so? Um der Rat, um eine Anforderung Diagramm gerechtfertigt, ist es notwendig, alles wiederherzustellen, muss man sagen, dass alles, was schief gelaufen war, und wenn es nicht von Bischöfen, Theologen Dann kommen.

Nichts opovážlivějšího mich gegen Gottes Heiligkeit als Arroganz Geistlichkeit, die seinen Stolz, die nur der Teufel, er glaubt, die Wahrheit zu manipulieren sind, stellt er sich, dass er erneuert die Kirche und die Welt rettet, ohne sich zu erneuern ist. Im Laufe der Kirchengeschichte gibt es nichts, mit dem letzten Rat, der Episkopat angenommen, dass ohne eine Verpflichtung, in Konflikt mit dem Gesetz des Evangeliums, das uns rettet Heiligkeit alles wiederherzustellen nur durch das Hören auf sein Stolz, und ganz offensichtlich verglichen werden könnten zu glauben, dass die Menschheit Christi war ein Instrument der Allmacht Liebe, die durch seinen Tod rettet. "
2 ďalších komentárov od Caesar
Caesar
Don Divo Barsotti, italský kněz, www.youtube.com/watch teolog, mystik, který zemřel v pověsti svatosti a čeká ho beatifikační proces, a který v roce 1971 byl kazatelem papežských postních exercicií, pronesl slova, která s neobyčejnou výstižností charakterizují podstatu a kořeny panující krize církve:
»Jsem zdrcen koncilem, záplavou dokumentů, jejichž délka a často jejich řeč mi nahánějí …Viac
Don Divo Barsotti, italský kněz, www.youtube.com/watch teolog, mystik, který zemřel v pověsti svatosti a čeká ho beatifikační proces, a který v roce 1971 byl kazatelem papežských postních exercicií, pronesl slova, která s neobyčejnou výstižností charakterizují podstatu a kořeny panující krize církve:

»Jsem zdrcen koncilem, záplavou dokumentů, jejichž délka a často jejich řeč mi nahánějí hrůzu. Jsou to dokumenty, které vydávají svědectví více o lidské sebejistotě než o prosté pevnosti víry. Především mě však pobuřuje jednání teologů.

Koncil a výkon nejvyššího učitelského úřadu jsou oprávněné jen situaci nejvyšší nutnosti. Není současný, úzkost vyvolávající stav církve právě důsledek lehkomyslnosti, s jakou si koncil dovolil adresovat výzvu Pánu a podrobit ho zkoušce? Měl snad být Bůh přinucen, aby promluvil, i když k tomu žádná nejvyšší nutnost nebyla? Není tomu tak? Aby byl koncil oprávněný, aby mohl vytyčit požadavek, že je třeba všechno obnovit, bylo třeba tvrdit, že všechno probíhalo špatně, a pokud to nevychází od biskupů, pak tedy od teologů.

Nic se mi nejeví opovážlivějšího proti Boží svatosti, než namyšlenost kléru, který se svou pýchou, jež je pouze od ďábla, věří, že může manipulovat s pravdou, který si namlouvá, že obnoví církev a zachrání svět, aniž by obnovil sám sebe. V celých církevních dějinách není nic, co by bylo možno srovnat s posledním koncilem, na kterém episkopát věřil, že bez úsilí o svatost může všechno obnovit jenom tím, že poslouchá svou pýchu, a to ve zcela zjevném rozporu se zákonem evangelia, které nám ukládá k věření, že Kristovo lidství bylo nástrojem všemohoucnosti Lásky, která zachraňuje skrze svou smrt.«
Caesar
Osem rokov v Laodicejskej cirkvi
Hovoriť o situácii v belgickej cirkvi bez poznania jej histórie, tradícií a zvyklostí, len na základe zopár skúseností, by nebolo skutočne objektívne. Preto sa vám najprv veľmi krátko pokúsim priblížiť a opísať skutočne otrasnú minulosť a súčasnú, až mrazivú situáciu cirkvi a veriacich v tejto krajine. To, čo píšem nie je emocionálna, ale faktická výpoveď …Viac
Osem rokov v Laodicejskej cirkvi
Hovoriť o situácii v belgickej cirkvi bez poznania jej histórie, tradícií a zvyklostí, len na základe zopár skúseností, by nebolo skutočne objektívne. Preto sa vám najprv veľmi krátko pokúsim priblížiť a opísať skutočne otrasnú minulosť a súčasnú, až mrazivú situáciu cirkvi a veriacich v tejto krajine. To, čo píšem nie je emocionálna, ale faktická výpoveď založená na osemročnej, osobnej skúsenosti s tunajšou cirkvou a jej predstaviteľmi, ako aj veriacimi a mojej osobnej služby v tejto cirkvi.
Mnohí z vás počuli o belgickej cirkvi prvý krát možno iba vďaka povestným a naozaj nespočetným škandálom s pedofilnými kňazmi, o ktorých sa belgická tlač na základe škandálov ich vlastných kňazov v rôznych končinách sveta tragicky vyjadruje ako o “vývoznom artikle krajiny“. Aby však človek dokázal vidieť tento otrasný fakt v kontexte historického diania, z ktorého vychádza a do ktorého zapadá, a pochopil aj dôvody a dnešné katastrofické následky takéhoto počínania padlých kňazov a cirkevných predstaviteľov, treba sa vrátiť do povojnových, päťdesiatych rokov bývalého storočia, kedy sa semená tejto otrasnej tragédie siali.
“ Hľaď na svoju púť v údolí, poznaj, čo si urobil, …“ (Jer 2,23b)
Ako všetci vieme, v päťdesiatych rokoch prebiehalo aj u nás, na Slovensku vyvlastňovanie majetku. Ale po zhliadnutí trojdielnej, historickej reportáže kresťanského vysielania Braambos, o skutočných ukrutnostiach “vyvlastňovania“ v tom istom čase v Belgicku som pochopila, že je aj čosi oveľa horšie, ako keď človeku nasilu vezmú majetok. V Belgicku totiž nešlo o vyvlastňovanie majetku, ani o násilné oberanie obyvateľov o ich dobytok.
Belgická cirkev totiž násilím, bezcitne a bezohľadne brala deti z rodín.
Konkrétne sa to robilo tak, že ak mala rodina (väčšinou sa to praktizovalo v bohatých rodinách) viac ako štyri deti, bola podľa vtedajších “nariadení” cirkvi, povinná odovzdať katolíckej cirkvi jedno až päť detí (podľa “uváženia” zodpovedného vtedajšej cirkvi) a to buď za kňaza, alebo za mníšku. Z rozprávania mojej belgickej rodiny viem, že rodiny, ktorým takto násilím odobrali aj päť detí, neboli výnimkou. Ako odmenu dávali kňazi rodičom, ktorým vzali najviac detí, akési “medaily za statočnosť “, aké sa dostávali za socializmu od predstaviteľov strany. O následky takéhoto konania na úbohé deti sa vtedy nik nestaral a detí sa nik nezastal.
A tu práve má svoj počiatok špirála dlhoročného násilia páchaného na deťoch. Čo sa s nimi za múrmi kláštorov dialo, sa dozvedáme až z dnešných výpovedí ich súčasných obetí a z množstva škandálov pedofilných a násilných kňazov. Ale aj z nespočetných svedectiev veriacich o sadistických mníškach, a ich tak neľudskom správaní sa voči deťom v internátoch cirkevných škôl, dievčenských školách, či sirotincoch, o akom sme doposiaľ počúvali len v súvislosti s koncentračnými tábormi. Týmto ohavnosť konania týchto ľudí nechcem v žiadnom prípade ani ospravedlniť, či bagatelizovať, len vysvetliť, prečo a odkiaľ násilie prišlo. Ako sa hovorí: ” Násilie plodí len násilie. A že čo človek zaseje, bude naozaj v pravom čase žať, vidieť aj na tejto cirkvi.” A tak sa naozaj vôbec nemožno čudovať ani súčasnej nedôvere belgických veriacich v katolícku cirkev, ani následnému, nielen odpadu od viery, ale aj odchodu mnohých z katolíckej cirkvi v Belgicku vôbec.
Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“ Hrôza a ošklivosť šíri sa v krajine… a kňazi vládnu na vlastnú päsť…“
K ďalšej skúsenosti s tunajšou cirkvou ma vlastne priviedla arogancia slovenského kňaza, zodpovedného za Slovenskú katolícku misiu v Belgicku v tom čase. Chcela som prihlásiť svojho syna na náuku v súvislosti s prijatím sviatosti birmovania. Ale ostala som šokovaná jeho reakciami: Najprv chcel môjho syna nechať pobirmovať behom dvoch týždňov od prihlásenia a navyše úplne bez prípravy. Keď som takýto podvod odmietla, osopil sa na mňa, že tak mi treba, že kvôli mne teraz môj syn nebude mať birmovku. Viac som Slovenskú katolícku misiu v Bruseli o pomoc už nežiadala a odišla so žiadosťou priamo do farnosti Panny Márie v Antwerpách. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“ Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo “ (Rim 10,13)
Priznám sa, že som si vždy myslela, že cirkev je v základných veciach výuky náboženstva a prípravy na sviatosti jednotná všade vo svete, ale vďaka skúsenostiam s tunajšou cirkvou a hlavne jej predstaviteľmi si to už nemyslím.
Belgická cirkev totiž okrem iného, pripúšťa deti na birmovku už vo veku 12 rokov. Moje prekvapenie bolo o to väčšie, že aj úroveň poznania a spracovávania nformácií ohľadom birmovania, ak porovnáte 12 a 15 ročné deti, je diametrálneodlišná. Nehovoriac o intelektuálnej úrovni detí rovnakého veku na Slovensku a v Belgicku. Z osobnej skúsenosti ako katechétky takýchto detí môžem spokojne povedať, že 12-ročné deti na Slovensku, sú intelektuálne skutočne zrelšie. Podľa zodpovedného za katechétov bol teda môj syn, vtedy vo veku 16 rokov na prípavu v ich skupine ”starý” a tak bol preradený do jeho skupiny starších deti iných národností. Dokonca mi, po zistení, že mám za sebou nielen dlhoročnú službu v cirkvi, ale aj biblické vzdelanie, ponúkol prípravu tých 12-ročných detí na birmovku.
Keď sa však kňaz, zodpovedný za priebeh prípravy detí na sviatostí dozvedel, že pri príprave používam nie ich papierové rozprávky o Ježiškovi, potope sveta a podobne, ale Sväté Písmo, osopil sa na mňa následovne. ”Ak ešte raz deťom spomenieš Sväté Písmo a ak im ešte raz povieš čokoľvek o svojom cirkevnom spoločenstve, spoluprácu s tebou ukončím! ” Odpovedala som, že deti patria Kristovi, nie jemu a učiť so Svätým Písmom som napriek tomu neprestala. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“ Beda svetu pre pohoršenie! … ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie
prichádza! “ (Mt 18,7)

Asi dva týždne potom došiel môj syn s požiadavkou, či by som ho, kvôli návalu
príprav na skúšky v škole, na birmovku nemohla pripravovať ja doma. Rešpektujúc autoritu som mu navrhla povedať o tom jeho katechétovi a v prípade, že by to povolil, bez problému by som ho pripravila. Problém som v tom nevidela aj preto, že môj syn odmalička vyrastal v ovzduší viery. Syn sa z katechézy vrátil úplne znechutený a s tým, že už na prípravu do skupiny viac nepôjde. Keď som sa ho opýtala na dôvod, povedal toto : “ Pýtal som sa vedúceho, ohľadom prípravy na birmovku tebou, ako si mi poradila. A on mi na to pred všetkými povedal, že ma pripravovať nemôžeš, lebo si nie je istý, že by si to urobila správne. A ja som sa ho na to opýtal: Moja mama je schopná ako katechétka pripravovať ostatné deti a mňa nie? “ Ešte že cirkev učí, že prvými svedkami viery sú rodičia. Keďže syn po tomto incidente odmietal ďalej chodiť na náuku, celú záležitosť sme s manželom
ohlásili na biskupskom úrade. Ale tu sa žiadne “ prepáč “ nehovorí, len sa všetci tvária, že sa nič nestalo. Syn nakoniec sviatosť prijal, ale jeho dôvera v cirkev je zničená. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud
nepochopí. “ (Iz 1,3)

Nová farnosť, nová služba, znova príprava birmovancov, tentokrát dospelých
cudzincov, žijúcich v Belgicku, ktorí žiadajú o sviatosti. Zodpovedný za prípravu je diakon a je veľmi potešený, že mu do spoločenstva birmovancov pribudne aj pomoc. Ale len naoko. Katechézy prebiehajú veľmi ťažkopádne a to nie kvôli jazyku, ktorým sú všetci na katechézach volaní hovoriť, ale vďaka ťažkopádnemu a značne chaotickému, aj emotívnemu prístupu zodpovedného. Aby ste pochopili ako prebiehala prípava dospelých podľa takého príkladu: stretnutie otvára vedúci skupiny, alebo ten, koho tým poverí. Začína sa predtlačenou modlitbou z cirkevného kalendára, alebo inej lietratúry podľa voľby vedúceho a v štýle ťažkého prednesu nedeľnej chvíľky poézie. Katechumeni môžu nakoniec povedať Amen.
Potom vedúci prečíta pasáž z Písma, určenú zasa ním (počas rok trvajúcej prípravy sa nečíta viac ako štyri pasáže z rôznych Evanjelií) a vyzve katechumenov, aby reagovali. Ak nereagujú, reaguje sám a skúša ich naviesť na dialóg ohľadom prečítaného textu. Tu by som upozornila na fakt, že veriaci nie sú v žiadnom zmysle ani vedení, ani volaní ani modliť sa vôbec, ani ku spoločnej modlitbe veriacich, ani za seba navzájom. Modlitba ako taká sa síce u nich predpokladá, ale je to zároveň tabu, o ktorom sa nehovorí, lebo podľa vlastných slov belgických veriacichkatechétov aj kňazov, citujem: “My, Flámi, o svojej viere nehovoríme, ani o modlitbe, ani náš duchovný život s ostatnými nezdieľame.“ Uprostred náuky potom spraví vedúci pauzu na kávu a koláčik a po 45 minútach pokračuje snahou o dialóg, alebo krátkou modlitbou na záver stretnutia. Výsledkom je, že sa vďaka veľmi napätej atmosfére nikto na nič nepýta.
Po treťom stretnutí som diakonom vyzvaná viesť stretnutie. Diakon je po stretnutí celý nadšený a svedčí o tom, že takú modlitbu a stretnutie ešte nezažil. Najviac ho oslovuje modlitba príhovoru na konci stretnutia, akú podľa vlastných slov v domácej cirkvi nikdy nezažil, ani o nej nepočul. Keď je onedlho na to hospitalizovaný, skupinu preberá kňaz, do ktorej časť katechumenov patrí. Hneď na prvom stretnutí ma vyzve, aby sme sa- kvôli jeho veku- vo vedení skupiny striedali. Druhé stretnutie vediem ja. V skupine je katechumenka, ktorá prijala sviatosť krstu ešte ako dieťa, ale ani v čase prípravy na birmovku a vo veku 35 rokov ešte nemá absolvovanú ani sviatosť zmierenia, ani prvé sväté prijímanie.
Po ukončení stretnutia kňaza žiadam o prípravu tejto katechumenky na sviatosti, ktoré ešte neabsolvovala. Žiadam ho o to z dôvodu, že ďalšia katechumenka príjme počas blížiacej sa Veľkej noci krst a bolo by úžasné, ak by mohli sviatosť zmierenia s Bohom a Svätého prjímania absolvovať obe spoločne. O to viac, že sú obe nielen priateľkami, ale aj pochádzajú z rovnakej (rozumej jeho) farnosti. S ťažko kontrolovaným rozčúlením mi oznámi, že mu leziem na nervy, lebo sa modlím s Písmom, presne ako ho hospitalizovaný diakon varoval (!), a že sa modlím chvály, čo je podľa neho vrchol! A že ON rozhodol, že ju na príjimanie ani na spoveď do Veľkej noci nepustí. Na ďalšom stretnutí mi však kňaz nakričal: “Ty ju pripravíš na spoveď aj na prijímanie! “ Kričal to na plné hrdlo v kostole tak, že šokovaná ostávam nielen ja, ale aj katechumeni. Títo, pochopiac, že Písmo je na katechézach nežiadúce (!), od tej chvíle prestávajú toto nosiť na stretnutia a už nemajú záujem ani o jeho vysvetľovanie. Sviatosti nakoniec prijali obe. Ale ich dôvera kňazovi farnosti, či v cirkev sa dostáva na bod mrazu a o cirkev, či poznanie Boha, už podľa vlastných svedectiev nemajú záujem. Rovnakú skúsenosť má aj moja priateľka, mimochodom tiež Slovenka, ktorej dcéra sa pripravovala na prvé sväté prijímanie. Keď sa dožadovala informácií ohľadom prípravy dcéry aj na sviatosť zmierenia, kňaz jej povedal, že tá bude až na budúci rok. Ako má dcére vysvetliť, že ju učila podľa katechizmu, že bez vyznania hriechu Eucharistiu prijať nemôže, jej kňaz už neodpovedal. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“Ale chráňte sa kvasu farizejov a saducejov! “ (Mt 16,6)
Svätá omša, na ktorej sa v nej s manželom účastníme, je obetovaná za duše zosnulých členov farosti, na ktorej musí byť podľa tunajšieho zvyku prítomný aspoň jeden zástupca rodiny zosnulého. Pred omšou sa prinesie pred oltár stolík, na ktorý sa poukladajú fotografie všetkých zosnulých za posledný mesiac a k nim sa poukladajú sviečky. Kňaz začne sv.omšu prežehnaním a hneď po ňom – ešte predtým, než prednesie úvodnú modlitbu – prečíta nielen mená všetkých zosnulých, ale u každého zosnulého prečíta aj: dátum narodenia, dátum úmrtia, bydlisko, meno pozostalého manžela, manželky, či partnera, príčinu smrti a dátum, aj miesto pohrebu. Po prečítaní všetkých informácií o zosnulých, kňaz vyzve zástupcov rodín, aby prišli od Paškála odpáliť pripravenú sviecu na pamiatku zosnulých a položili ju späť k fotografii zosnulého rodinného príslušníka. Toto sa opakuje počas sv.omše dokopy trikrát, aj keď svieca sa nebohým zapaľuje len v úvode slávenia.
Všetci veriaci musia zakaždým, pri čítaní týchto údajov o nebohých spolufarníkoch stáť. Avšak počas modlitby Verím v Boha, ako aj pri modlitbe Otče náš, veriaci spokojne sedia, akoby sa nič nedialo. A takto sa to deje každú poslednú nedeľu v mesiaci takmer vo všetkých menších farnostiach federácie farností mesta Antwerpy.
Priestoru na osobnú, hoci len kratučkú modlitbu veriaceho počas sv.omše niet. Je to sterilné slávenie. Keď som ohľadom tejto modloslužby (inak sa to nazvať nedá) hovorila s kňazom, zodpovedným za farnosť, povedal, že je to síce modloslužba, ale veriacim sa to takto páči, prajú si to, a že on sám nemá silu im povedať, že to takto byť nesmie. Ale že sa môžeme tešiť z faktu, koľko ich na také slávenie príde.
Napísala som teda na biskupský úrad, aby sa veci ujali zodpovední a kňazovi prípadne pomohli. Bezvýsledne. K biskupovi sa môj email ani len nedostal. A ani mnohé ďalšie, ohľadom korupcie zodpovedných za cirkevné vzdelávanie. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

“Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. “ (Lk 11,1)
Je prvá nedeľa v mesiaci a slávenie je venované deťom, pripravujúcim sa na prvé sväté prijímanie. V dnešných časoch sa už asi nik nepozastavuje nad aktuálnosťou čítaní na svätých omšiach venovaných deťom, či mládeži, práve naopak. Sú vítaným spestrením takmer každej farnosti. A predsa sú tunajšie tzv.detské sväté omše naozaj desivou výpoveďou a skutočne mrazivým svedectvom o hĺbke úpadku tunajšej cirkvi. A ten začína už tým ako sa deti na stretnutiach učia jednotlivé úkony, akým je aj prežehnanie sa po príchode do chrámu. Po vstupe do kostola nám jedna z matiek prítomných detí vtláča do rúk spevník, aby sme vraj vedeli, ako sa na tejto omši zorientovať. A tak sa počas počas čakania na slávenie na chvíľku zalistujem do spevníka, aby som už na jeho druhej strane s hrôzou zistila, ako deti sa učia prežehnávať. Spevník – modlitebník nielen opisuje, že veriaci sa prežehnáva v
mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Je v ňom názorná ilustrácia* s popisom návodu prežehnania v znamení kríža, citujem:
Boh ma miluje zhora
nadol
a odtiaľ,
potiaľ.”

V tom momente do chrámu vstupuje kňaz a hádajte, čo pri prežehnávaní deti hovoria. A ani jedna Božská osoba sa pritom nespomína. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.
“..hľa, opovrhli slovom Pánovým, akúže múdrosť potom majú? “ (Jer 8,9b)
Tá istá slávnosť. Ale Božie slovo z kazateľnice nepočuť. Nieto ani prvého čítania, to nahradili rozprávkou o troch kvietkoch. Niet ani žalmu, ten zamenili za veselú pesničku pre deti, ktorú si sotva niektoré pamätalo. Ani druhého čítania sa veriaci nedočkali, to sa nahradilo reklamou na potreby akéhosi spoločenstva. A kto čaká, že bude počuť na detskej omši Božie slovo ako potravu pre dušu, podanú v Evanjeliu, ten sa už vôbec nedočká. To je nahradené skutočne rozprávkou o tom, ako, citujem diakona miestnej cirkvi počas čítania: “Matka Mária s úsmevom dovolila starému Simeonovi v chráme podržať dieťa Ježiša v náručí, keď ju o to požiadal, aby jej o ňom mohol povedať prečudesné veci.” Počas čítania tejto rozprávky veriaci stoja, akoby šlo oskutočné Evanjelium. Ale sv.omša ešte neskončila. Prichádzame k momentu vierovyznania. To začína slovami: “Verím v Boha, ktorý chce byť otcom” a potom sa 12 článkov viery zredukuje na 3, a to úplne skomolené a veriaci tento blud vyznávajú úplne automaticky, bez akéhokoľvek zamyslenia. Spevník takých bludov obsahuje hneď niekoľko, aby bolo z čoho si vybrať. A posledným prekvapením je modlitba Pána. Človek by čakal, že aspoň tá ostane, ako má byť. Opak je však pravdou. Najnovšia verzia holandského
prekladu Biblie učí veriacich modliť sa ju takto :
”Otče náš v nebi, nech je posvätené tvoje meno, nech príde tvoje kráľovstvo a tvoja vôľa nech sa deje na zemi, ako aj v nebi. Chlieb, ktorý potrebujeme, nám daj dnes. Odpusť nám naše dlhy, ako sme aj my odpustili tým, čo nám niečo dlhovali. A neuvádzaj nás do pokušenia, ale zachráň nás od dosahu zla.”
Počas eucharistickej obety som sa pristihla pri myšlienke, či potomto všetkom naozaj ešte prijímame telo Pána Ježiša, alebo už len ten keksík. Ak vám duša pri svätej omši ešte nikdy neplakala žiaľom, tak verte, že tu vám bude. A podobnými svedectvami by som mohla zaplniť niekoľko kníh. Boh ešte neopustil túto krajinu, aj keď tunajší veriaci, ako sa zdá, opustili svojho Boha. Ten, kto tu chce naozaj kráčať za svojím Pánom a žiť vo viere, prechádza nielen duchovnou púšťou, ale aj skutočne ťažkou skúškou viery v cirkev, ako matku veriacich. Ale verte, že v takýchto momentoch sa v sebe neubránite modlitbe slovami márnotratného syna: Koľko chleba nazvyš majú moji bratia na Slovensku a ja tu hyniem od hladu. Kto má uši nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.